V 13. storočí po tatárskom vpáde povolal kráľ Bela IV. osadníkov z Nemecka, ktorí položili základy rozvoja železiarskej výroby a prispeli aj k rozvoju a hospodárskemu významu Spiša. Do tohoto obdobia sa datuje založenie obce Prakovce, ktorá podľa doteraz známych údajov vznikla v prvej polovici 14. storočia v rozsiahlom chotári Gelnice - pôvodne ako banícka osada. V písomných prameňoch sa uvádzajú po prvý krát ako "Villa Prakonis" z roku 1368.
Okolo roku 1465 sa spolu s Gelnicou a ďalšími spišskými banskými mestečkami stali majetkom majiteľov Spišského hradu - Zápoľských. V rokoch 1531 - 1636 patrili podnikateľskej rodine v oblasti baníctva a hutníctva - Thurzovcom, dedičným županom Spišského hradu. V druhej polovici 16. storočia veľkú časť obce odkúpil známy odborník v železiarstve Anton Roll, ktorý tu postavil hámre na výrobu a spracovanie železa. Rozvoj obce i život v nej vždy bol a je úzko spojený s výrobou železa, železiarskych a strojárskych výrobkov.
V 17. - 19. storočí boli Prakovce poddanskou obcou Csakyovcov, ktorí nadviazali na tradície výroby železa. Železiareň v Prakovciach sa postupne stala najvýznamnejším podnikom svojho druhu v Hnileckej doline. Zameriavala sa hlavne na výrobu jemných železných prútov a tyčí, z ktorých sa vyrábal drôt, ale produkovala aj ďalšie druhy železa. Roku 1810 Štefan Csaky zmodernizoval železiareň tým, že namiesto slovenských pecí postavil vysokú pec - Huta Ľudmila. Vyrábala surové železo pre hámre, ale odlievali sa pri nej tiež hotové železiarske výrobky. V roku 1843 k železiarni pribudla valcovňa, ktorá potom vyrábala kvalitný železný plech. Prakovské železo bolo v tomto období považované za jedno z najkvalitnejších a predávalo sa nielen na Slovensku, ale i mimo jeho územia.
Obyvatelia obce sa podľa vtedajších údajov zaoberali v prevažnej miere hutníctvom železa, hámorníctvom a drevorubačstvom v okolitých lesoch. Poľnohospodárska pôda sa v chotári obce prakticky nenachádzala.
V 18. storočí tu neexistovala žiadna sedliacka usadlosť. Hoci obec nebola veľká /v r. 1787 tu žilo iba 282 obyvateľov v 47 domoch/mala už svojho richtára a dvoch prísažných. Obyvateľstvo bolo prevažne slovenské, čo sa odrazilo aj na názvoch pozemkov a pasienkov, ktoré prežili až dodnes, napr. Ortvaň, Breziny, Bujacká, Poľana, Hutno a pod. Na rozhraní Začiatkom 20.-teho storočia predala rodina Csakyovcov, po viac než 250 rokov vlastníctva svoje panstvo v Prakovciach akciovej spoločnosti Rudolf Schmidt a spol. - Viedeň. Práve s jeho menom sú spojené novodobé dejiny obce a závodu až do roku 1937. V roku 1914 prerušila zabehnutý život obce udalosť, ktorá od základov zmenila všetko, čo sa zdalo byť nemenným. Vypukla prvá svetová vojna, ktorá aj miestnym občanom priniesla len biedu a utrpenie. Z bojísk svetovej vojny sa nevrátilo 24 občanov obce. Rodáci im v roku 1932 odhalili pamätnú dosku na cintoríne. Obdobie od skončenia I. svetovej vojny do roku 1925 bolo poznamenané udalosťami a dôsledkami, ktoré so sebou prinášalo revolučné vrenie po rozpade Rakúsko - Uhorska a vzniku nových štátov na jeho rozvalinách. Kultúrny a spoločenský život v obci zaznamenal určité zlepšenie až v druhej polovici dvadsiatych rokov. Tvorili sa rôzne spolky, začínali sa hrať divadlá, poriadať bály a majálesy. V roku 1925 bol v obci založený dobrovoľný hasičský zbor, na čele ktorého stál Július Kovalčík - miestny učiteľ. Pre život občanov obce, ale aj celej Hnileckej doliny, sa významným medzníkom stal 1. júl 1933. Je spojený so stavbou železnice Červená skala - Margecany. Táto stavba sa v čase veľkej hospodárskej krízy stala dôležitým zdrojom pracovných príležitostí a v konečnom dôsledku aj zdrojom hospodárskeho rozvoja Hnileckej doliny. S jej výstavbou je spojené štrajkové vystúpenie robotníkov za zlepšenie životných a pracovných podmienok. Ťažké životné podmienky nezamestnaných boli aspoň čiastočne zmierňované peňažnými podporami a podporami vo forme potravinových lístkov. Na zlepšenie situácie v najchudobnejších rodinách sa v zimných mesiacoch v spolupráci s obcou organizovali každoročné mliečne akcie. Znamenalo to, že školopovinné deti denne dostávali štvrť litra mlieka a jednu žemľu. Rok 1937 neznamenal len zlepšenie sociálnych pomerov občanov obce. Znamenal aj zvrat s ďalekosiahlym dopadom v tom, že z rozhodnutia obecného zastupiteľstva v Prakovciach sa začalo s celkovou elektrifikáciou. Tá bola ukončená na Veľkú noc v roku 1938. Obec bola plne elektrifikovaná a inštalované bolo aj verejné osvetlenie. Na konci roka Rok 1938 bol však poznačený prípravami na druhú svetovú vojnu. Keď sa 2. novembra vo Viedni rozhodlo o odstúpení časti územia Maďarsku a Poľsku, pre Prakovce to znamenalo, že sa zo dňa na deň stali hraničnou obcou. Majetky niektorých občanov sa ocitli na cudzom území a mnohé rodiny boli nedobrovoľne rozdelené hranicou. Roky 1939 - 1945 sú poznamenané druhou svetovou vojnou so všetkými sprievodnými javmi a dopadmi na život obyvateľov obce. Fabrika, hlavný zdroj obživy, bola v rukách nemeckého veliteľstva a prvé obete boli zaznamenané v roku 1942 keď dvaja obyvatelia obce padli na východnom fronte. Život v obci bol v roku 1944 ovplyvnený blížiacim sa frontom, ale najmä udalosťami spojenými s vypuknutím SNP. Občania Prakoviec pomáhali partizánom, ktorí pôsobili v okolitých lesoch. Medzi najznámejších patrila skupina kapitána Sadilenka. V jej radoch aktívne vstúpilo do boja s fašistickými okupantmi aj 12 občanov Prakoviec. Ustupujúci Nemci zničili v obci 4 mosty a z továrne odviezli všetko, čo sa zobrať dalo. Obec zostala bez elektrického svetla, bez komunikačných spojov a prostriedkov, bez zásob potravín. 21. januára 1945 boli Prakovce oslobodené. Z okolitých lesov sa vrátili muži, ktorí sa tam ukrývali pred odvlečením. Začalo sa s obnovou obce a miestnej továrne. Práce riadil v ilegalite pripravený Miestny národný výbor. Jeho prvým predsedom sa stal Ján Eližer. Život v obci sa začal postupne stabilizovať vo všetkých smeroch. Ako je život v Prakovciach úzko spojený s chodom závodu sa rukolapne potvrdilo aj v povojnovom období. Celé toto obdobie až do roku 1989 je poznamenané rastom a rozvojom závodu. S jeho rastom zaznamenala nebývalý rozvoj aj samotná obec. V tom istom období sa rozrástol aj počet obyvateľov z necelej tisícky na 3337, podľa sčítania ľudu v roku 1991. Popri raste výroby produktov, ktoré šírili dobré meno a fortieľ prakovských robotníkov a technikov na celom svete, vyrástli nové domy, sídlisko Breziny a SNP, zdravotné stredisko, Klub kultúry, nové školy a škôlky, detské jasle, učilište, obchody a služby. Rozvoj podniku i obce nezastavil ani veľký požiar v roku 1967, ktorý zničil prevažnú časť výrobných prevádzok. Rekonštrukcia celého závodu však znamenala aj zmenu výrobného programu. Postavila sa nová mechanická prevádzka, nová náraďovňa, nová prírubáreň a oceliareň. Jednostranná orientácia na špeciálnu výrobu sa však stala zdrojom súčasných problémov, v ktorých sa nachádzajú súčasné výrobné prevádzky a následne s nimi obec Prakovce, ale aj ostatné obce Hnileckej doliny. V kultúrnom stánku, ktorý si občania postavili, nachádzali a stále nachádzajú miesto na rozptýlenie a zábavu. Dokumentuje to činnosť záujmových krúžkov. Medzi najznámejšie svojho času patrili divadelný krúžok, folklórny súbor Prakovčan, ale aj Ľudová cimbalová hudba, Dychová hudba či súbor Malých javiskových foriem alebo detský folklórny súbor - Vánok. V Klube kultúry si našla svoje stále miesto knižnica, miestne kino, či klub dôchodcov. Šport a športové vyžitie patrilo vždy k silným stránkam Prakovčanov. Vybudovali si krásne športové stánky a tým bol napr. futbalový štadión či areál bývalého Zväzarmu, dnes už žiaľ nefunkčný areál kúpaliska, ale aj v súčasnosti využívané telocvične na SOU, v novej budove ZŠ, či lyžiarsky vlek. Je ešte jedna stránka na ktorú nemožno zabudnúť, a to je otázka školstva a teda vzdelávania vôbec. Počínajúc predškolskými zariadeniami, základnou školou a končiac obchodnou akadémiou, stredným odborným učilišťom, či odborným učilišťom, tam všade sa svojou mravenčou ale poctivou prácou starala nejedna generácia učiteľov o to, aby čo najlepšie pripravila mládež na zvládnutie úloh, pred ktoré ich postavíl život po opustení školských lavíc.